4. máj 1919 - 4.máj 2019

 

Milan Rastislav Štefánik, významná osobnosť slovenského národa,  sa narodil v roku 1880 v Košariskách (do roku 1870 súčasť Brezovej pod Bradlom) v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika.

V neľahkých podmienkach sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti deväť z dvanástich detí. Milan Rastislav síce vyrastal v biednom prostredí, ktoré sa takmer ničím nelíšilo od domov košarištianskych roľníkov, no na rozdiel od nich, Štefánikov otec, oduševnený slovenský národovec a vzdelanec svoje deti vychovával k rozhľadenosti a už od mala im dovolil získavať poznatky z domácej bohatej knižnice.

Rodný dom M. R. Štefánika v Košariskách s pamätnou tabuľou a jeho interiér 
 

Rodný dom M. R. Štefánika v Košariskách 

Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil Milan Rastislav v rodnej dedine, kde ho učil národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej, Martin Kostelný. Podľa jeho svedectva bol Milan Rastislav najlepším žiakom tunajšej školy. Otec Pavol sa snažil poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie a preto, aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. Už ako deväťročný teda odišiel z domu do Šamorína. Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v Prešporku, kde študovali jeho dvaja bratia Igor a Pavel. Milan Rastislav mal výborný prospech, no po troch rokoch musel odísť so svojím bratom Pavlom do Šopronu a neskôr do Sarvaša, pretože Pavel dosahoval priemerné výsledky.

Milan Rastislav bol aj počas ďalšieho štúdia v Sarvaši výborným študentom – dostal jednorazové Telekiho štipendium (70 zlatiek) a tu spoznal aj svoju prvú lásku Emíliu Chovanovú. Zmaturoval s vyznamenaním a rozhodol sa pre štúdium techniky v Prahe, kde ako budúci stavebný inžinier získal štipendium od Českoslovanskej jednoty. V stovežatej pôsobil spolok Detvan (hlavným činovníkom bol vtedy medik Vavro Šrobár, neskorší minister s plnou mocou pre správu Slovenska). Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolu so svojím priateľom Jánom Kraiczom aj spolok ev. akademikov „Jeroným“ a bol tiež členom podporného spolku „Radhošť“.

Ukážka z rukopisu najstarších veršov M. R. Štefánika, r. 1896 – 1899

Milan Rastislav Štefánik sa stal hlasistom a stúpencom myšlienok učiteľa T. G. Masaryka. Od marca 1898 ho zvolili za tajomníka Detvana. V roku 1900 ale nastal v jeho živote zlom, keď ho otec po prudkej roztržke počas prázdnin vyhnal z domu. Milan Rastislav sa uchýlil k priateľovi Vavrovi Šrobárovi do Ružomberka. Po návrate do Prahy opustil techniku a na Filozofickej fakulte sa zapísal na odbor astronómia. Pilne študoval, aj keď sa objavili zdravotné problémy so žalúdkom. S otcom sa neskôr uzmieril a medzi slovenskými pražskými študentmi si postupne získaval autoritu. Na jeseň roku 1901 ho zvolili za predsedu spolku Detvan. Kvôli nezhodám v radoch spolku však neskôr, hoci nerád, spolu s priateľmi Jurajom Nerádom a Zigom Zigmundíkom z Detvana vystúpil. Počas letného semestra roku 1902 odišiel študovať do Zürichu. V novom prostredí získal aj nové kontakty.

M. R. Štefánik v čase študijného pobytu v Zürichu, r. 1902

Keď sa na jeseň roku 1902 vrátil do Prahy, opäť sa prihlásil za člena Detvana a na valnom zhromaždení ho zvolili za predsedu. V roku 1903 začal Vavro Šrobár opäť vydávať Hlas s prílohou Umelecký hlas, venovanou literatúre a umeniu, v ktorej publikoval aj Štefánik. Na požiadanie Jana Herbena písal tiež do realistického Časupravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o situácii na Slovensku. Upozorňoval najmä na šíriacu sa maďarizáciu a nabádal českú spoločnosť, aby pomáhala Slovensku konkrétnymi činmi. Ako predseda Detvana odišiel v roku 1903 na zjazd medzinárodnej študentskej organizácie Corda Fratres do Palerma. Po obhajobe dizertačnej práce s názvom Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea, 12. októbra 1904 Milan Rastislav Štefánik promoval za doktora filozofie.

Matematické výpočty a nákresy M. R. Štefánika Astronóm Štefánik si za miesto svojho pôsobenia vybral Paríž, kam prišiel 28. novembra 1904.

Fotografie pasu M. R. Štefánika do Francúzska 

Dom v Paríži, v ktorom sa nachádzal byt M. R. Štefánik a interiér jeho bytu v Paríži

Ťažké začiatky prežil aj vďaka pôžičke v ružomberskej banke, ktorú mu pomohol získať Vavro Šrobár. Štefánikovým cieľom bolo dostať sa medzi dvoch najslávnejších astronómov v Paríži: Camilla Flammariona a Julesa Janssena. Tento sen sa mu však hneď nesplnil. K jeho priateľom v tomto období patrila skupina českých umelcov v Paríži – sochári Bohumil Kafka a Otakar Španiel, maliari Ludvík Strimpl, Tomáš František Šimon, Hugo Boetinger a i.. Spriatelil sa aj s grófom Hanušom Kolowratom, ktorý sa neskôr stal rakúsko-uhorským vojenským atašé.

M. R. Štefánik s priateľmi v Paríži, zľava M. R. Štefánik, Bohumil Kafka, Ludvig Strimpl,
autogramy M. R. Štefánika a L. Strimpla, r. 1904

Začiatkom apríla 1905 prišiel do Paríža profesor Janssen, ktorého Milan Rastislav upútal. Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal Štefánik rôzne výpravy – napr. 20. júna 1905 výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu, alebo 30. augusta pozoroval v španielskom Alcosebre úplné zatmenie Slnka. 30. augusta predniesol Janssen Štefánikovu štúdiu „Spektroskopické skúmanie zatmenia slnka v Alcosebre“ na zasadnutí Francúzskej akadémie a publikoval ju aj časopis Akadémie Comptes rendus hebdomadaires des séances de l´Academie des sciences.

Mapa mapa ciest M. R. Štefánika po EurópeM. R. Štefánik – pred cestou na Mont Blanc, 1905

M. R. Štefánik pri práci v pevnosti Cormeilles pri Paríži, r. 1912

Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta a zoznámil sa aj s českou študentkou Mariou Neumanovou, neskoršou dôvernou priateľkou. Po odchode už osemdesiatročného Janssena však musel Štefánik z Meudonskej hvezdárne odísť, lebo nový riaditeľ Henri Deslandres ho vyhodil. Na sklonku roku 1906 dostal Štefánik poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. januára 1907. Cestou do Turkestanu sa zastavil v Prahe aj na Slovensku a navštívil aj Pulkovskú hvezdáreň v Petrohrade. Cestu využil aj na poznávanie Ruska a Strednej Ázie. Navštívil v Jasnej Poľane Leva Nikolajeviča Tolstého a jeho lekára Dušana Makovického. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu. V júli roku 1907 sa však jeho zdravotný stav veľmi zhoršil a previezli ho na liečenie do Chamonix, kúpeľného mesta pod Mont Blancom, kde sa liečil dva mesiace. Počas liečenia sa dozvedel, že profesor Janssen umrel.
Po príchode do Paríža dlho bojoval s existenčnými problémami. Okrem toho sa ešte snažil zachrániť Janssenove observatórium na Mont Blancu, čo sa mu však napokon nepodarilo a 21. septembra bolo observatórium rozobraté. Neskôr sa snažil vybudovať vlastné observatórium, no jeho finančná situácia mu to nedovoľovala. V tejto oblasti mu vtedy najviac pomohol senátor Émile Chautemps, s pomocou ktorého zorganizoval Štefánik výpravu do severnej Afriky. Tam chcel nájsť vhodné miesto pre svoju hvezdáreň. Precestoval Alžírsko, Atlas, Saharu, Tunisko aj Kartágo, no cesta nemala úspech.

Mapa ciest M. R. Štefánika do mimoeurópskych krajín

M. R. Štefánik počas prvej africkej cesty na love v južnom Alžírsku, apríl – máj 1909

Pohľadnica M. R. Štefánika odoslaná z Tunisu Jánovi Bottovi v roku 1909 

M. R. Štefánik pri práci na ostrove Tahiti

Začiatkom roka 1910 dostal novú šancu. Vedecký ústav „Bureau des Longitudes“ spolu s ústavom „Bureau Central Météorologique“ ho vyslali na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. 27. apríla pristála jeho loď v tahitskom prístave Papeete. Tu strávil nasledujúcich 10 mesiacov. Na ostrove Vavau pri pozorovaní úplného zatmenia slnka dosiahla práve Štefánikova výprava najlepšie výsledky a ocenila to aj Francúzska akadémia. V lete roku 1912 ho vedecký ústav Bureau de Longitudes vyslal na pozorovanie zatmenia slnka do Passa Quatro v Brazílii. Neskôr po uskutočnení výprav sa vrátil do Paríža a aj do rodných Košarísk. V apríli roku 1913, keď mu zomieral otec Pavol, sa Milan Rastislav plánoval usadiť natrvalo na Tahiti. Dostal poverenie od francúzskej vlády a svoje rozhodnutie zmenil. Francúzi totiž chceli vybudovať vlastnú telegrafickú sieť a sústavu meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch a Štefánik, ktorý už vtedy mal francúzske občianstvo, mal získať povolenie od ekvádorskej vlády. To sa mu aj podarilo. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila kríž Rytiera Čestnej légie. Jeho úspechy však opäť zastavila choroba. V marci 1914 sa musel podrobiť operácii žalúdka v sanatóriu vo Švajčiarsku. Po zotavení ho zastihla správa o vypuknutí prvej svetovej vojny a 9. augusta sa vojenským transportom vrátil do Francúzska.

Na Milana Rastislava Štefánika, ktorý v roku 1912 získal francúzske občianstvo, sa vzťahovala branná povinnosť. Rodáka z myjavských kopaníc odviedli k vojsku a nasledovala jeho rýchla vojenská kariéra, ktorá bola okrem intenzívneho pracovného nasadenia aj dôsledkom Štefánikovej práce pre francúzske záujmy počas zámorských ciest. Francúzi, zbadajúc politický rozmer jeho osobnosti, mu vytvorili optimálne podmienky na činnosť v letectve. Tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny vymenovali Štefánika za rytiera Čestnej légie za vedeckú činnosť a diplomatické úspechy v službách francúzskej vlády. Ako francúzsky občan sa v 1. svetovej vojne zúčastnil v službách francúzskej diplomacie a armády na bojových akciách v zahraničí. Za svoje aktivity dostal od vlády najvyššie francúzske vyznamenanie Rád čestnej légie a udelili mu hodnosť generála letectva francúzskej armády.

M. R. Štefánik

V závere prvej svetovej vojny sa Štefánik aktívne podieľal na slovenskom a českom zahraničnom odboji a v konečnom dôsledku sa veľkou mierou pričinil o vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Bol to človek s veľkým diplomatickým talentom. Do sveta veľkej európskej politiky uviedol aj Tomáša Garrigue Masaryka a Edvarda Beneša. Bol zástancom česko-slovenskej republiky, podporoval vznik ČSR na princípe rovnocennosti oboch národov a vyvinul veľké úsilie o jej diplomatické uznanie.

List M. R. Štefánika adresovaný T. G. Masarykovi v Paríži, 3. 4. 1919

Jeho kontakty v najvyšších vojenských kruhoch Francúzska predurčili aj úspešné budovanie československých légií v rokoch 1916 až 1919 z postu francúzskeho generála, neskôr československého ministra vojny. Zabezpečoval formovanie légií hlavne v Rusku, Taliansku a USA. Reorganizoval československé jednotky v zahraničí, najmä na Sibíri, aby sa stali základom brannej moci nového štátu a umožnili rýchle vytvorenie armády a letectva v ČSR. Ako letec, diplomat a všestranný odborník dokázal získať rešpekt francúzskych vojenských a politických špičiek nielen sebe, ale prenesene aj širokému okruhu československých letcov.

Vizitka M. R. Štefánika 

V prvej československej vláde pôsobil Štefánik ako minister vojny (1918-1919). Na jar 1919 na žiadosť prezidenta ČSR Tomáša Garrigue Masaryka vo funkcii ministra vojny prvej ČSR organizoval v Taliansku návrat takmer stotisíc Slovákov a Čechov domov. Súčasne ho prezident poveril vyriešiť kompetenčný spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou na našom území, ktoré mali zabezpečovať južnú hranicu Slovenska.

Pohľadnica M. R. Štefánika odoslaná z Chamonix Vavrovi Šrobárovi v roku 1918 

Na svoju rodnú vlasť sa Štefánik veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca (1913). Dňa 4. mája 1919 nastúpil Štefánik na letisku Campoformido pri Udine do lietadla typu Caproni 450 (č. 11 495), sprevádzaný dvoma talianskymi letcami, poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim a seržantom Umbertom Merlinom, a mechanikom-rádiotelegrafistom Gabrielom Aggiustom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko Ivanky pri Dunaji v kat.území obce Most pri Bratislave. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi.

Pohľad na trosky a prvých svedkov havárie lietadla M. R. Štefánika, r. 1919

Havária lietadla sa precízne nevyšetrila a úplne nevysvetlila. Podľa oficiálnych správ bolo príčinou zlé počasie (čo však svedecké výpovede vyvrátili – v ten deň bolo slnečno a slabý vietor), technická porucha lietadla (avšak škody spôsobené na stroji, veľké možnosti na núdzové pristátie a svedkami opisovaný výbuch viditeľný zo vzdialenosti vyše 10 km tomu nenasvedčuje).

Posledná rozlúčka s M. R. Štefánikom v Brezovej. Čestná stráž legionárov pri rakve s telesnými pozostatkami M. R. Štefánika, r. 1919
Pohreb M. R. Štefánika a jeho talianskych druhov nadporučíka Scottiho a seržantov Aggiuntiho a Merlina na Bradle, 11. 5. 1919,